Už novorodeniatko si uvedomuje, keď má prázdne bruško, má pocit hladu a dáva nám signály, že sa chce dojčiť. Presne tak isto, ako si uvedomuje prázdne bruško, uvedomuje si, aj keď ho má plné a potrebuje vylučovať. Aj vtedy nám dáva signály, aby sme jeho potrebu uspokojili. Keď na tieto signály odpovieme, tak, ako odpovedáme dojčením na potrebu (nielen) zasýtenia, dieťatko stále znova a znova signalizuje, kedy potrebuje cikať alebo kakať. Vtedy môžeme dieťatko podržať akoby v klbôčku (v podstate veľmi podobne, ako držíme väčšie deti, keď ich dávame cikať napr. niekde v prírode) a nechať ho vylúčiť buď nad nejakú misku, nočník, umývadlo, či kýblik - čo je v danom momente najpohodlnejšie. Robia to tak tisícky matiek po celom svete už po celé storočia. Dieťatku sa v takej mierne skrčenej „klbôčkovej“ polohe ľahko uvoľnia zvierače a môže sa pohodlne vyprázdniť. Podobne, ako keď dospelý sedí na toalete. V ľahu na chrbte by sa nám asi ťažko vykonala potreba. Takisto sa dieťatko ľahko zbaví prípadných nadbytočných plynov.

Prirodzená hygiena bábätiek je súčasťou prirodzeného rodičovstva, pretože celkom prirodzene ten, kto potrebuje jesť, potrebuje aj vylučovať to, čo jeho telo z potravy nezužitkuje. Nie je v tom žiadna mágia, napriek tomu, že v našich končinách (aj v mnohých ďalších vyspelých krajinách sveta) považujeme plienky pre bábätko za úplne nevyhnutné. Viac informácií si môžete nájsť okrem spomínanej knižky aj na internete, stačí, ak do vyhľadávača zadáte:

„bezplienková komunikačná metóda“

„prirodzená hygiena nemluvniat“ alebo anglické

„diaper-free baby“.

Ja sa s vami chcem podeliť o moju skúsenosť s bezplienkovým bábätkom.

Môj druhý synček sa narodil v januári. Od momentu, kedy sa prvýkrát nadýchol, bol stále so mnou, prvé dve hodiny svojho života strávil na mojom hrudníku v kontakte koža na kožu, po asi 15-tich minútach takéhoto kontaktu sa priplazil k bradavke a prvýkrát sa nadojčil. Asi 2,5 hodiny po pôrode, keď sme prišli na izbu, som si ho hneď uviazala do babyšatky, kde sa zasa dojčil. Zhruba hodinku potom sa mi z jeho pohybov v šatke zdalo, že asi bude chcieť kakať. Toto neviem veľmi racionálne vysvetliť, odhliadnuc od faktu, že sa celkom slušne napil kolostra, takže ho malo čo pohnúť ;-) Ale viac-menej to bola moja intuícia. Tak som ho zo šatky vybrala a podržala som ho nad umývadlom v klbôčku. Povedala som mu „kaki kaki“, ako som vravievala aj prvorodenej, tiež bezplienkovej dcérke. Synček sa hneď vykakal, čiže jeho prvá smolka putovala už do umývadla v pôrodnici J Napriek tomu, že do pôrodnice som mala nachystaný balík jednorazových plienok, použili sme ich len minimálne, keďže tuším okrem jednej malej stolice v noci sme všetko odchytili do umývadla. Synčeka som mala celý čas v šatke, akurát v noci spal s nami v posteli, tesne vedľa mňa, manžela a staršej sestričky. Posledný deň v pôrodnici sa mu "jednorazkovka" tak nepríjemne nalepila na zadoček a genitálie, že mi ho prišlo úplne ľúto a najbližšie som ho zabalila do normálnej štvorcovej látkovej plienočky. Doma som bola rozhodnutá, že mu tie papierové "hnusky" už na riťku nedám. Tak sme začali používať praobyčajné látkové štvorce ako „poistku“. K nim som si zaobstarala zopár kusov moderných látkových plienočiek, ktoré sa používajú veľmi podobne, ako tie jednorazové, akurát že to nie je chemicky bielený kus papiera, ale prírodná bavlna, či bambus. No naša komunikácia ohľadne synčekovho vylučovania bola tak úspešná, že tieto plienočky sme cca. od jeho 2 týždňov používali len na cesty autom, ináč bol doma len v nohaviciach a tričku. Keďže som človek s dosť veľkou potrebou spánku v noci, predstavovala som si, že v noci vstávať určite nebudem a pekne mu dám látkovku, ktorú len v prípade potreby v noci vymením. Môj synček mal však úplne iné predstavy, ktoré mi veľmi jasne pretlmočil :-) Na moje opakované pokusy uspať ho pri nočnom prebudení prsníkom reagoval vypľúvaním prsníka, vrčaním a typickými zvukmi, ktoré pripomínali už samotné tlačenie pri kakaní. Ja - vyrušená zo sladkého sna - som sa mu stále dookola snažila dať prsník, aby sa pekne znovu "ucuckal" na spánok, no moje 3-týždňové bábo mi často aj 10 minút stále dávalo najavo, že prsník toto neporieši ;-) A tak na mňa vrčal, až kým som neráčila vstať a dať ho vycikať (cca. prvý mesiac aj vykakať). Na moje šťastie to nebolo viac ako 2-3krát v noci, ale aj tak ma veľmi potešilo, keď už okolo 3-4 týždňov prestal v noci kakať a ja som s ním nemusela po každý raz pochodovať do kúpeľne nad umývadlo, stačilo mi posadiť sa, vystrčiť ho nad kýblik, ktorý sme mali pri posteli a keď sa vycikal, tak sme si jednoducho znovu ľahli, kýblik som zasunula pod posteľ a ráno som vyliala to, čo sa tam za celú noc nazbieralo :-)Prípadne, ak šiel v noci manžel na záchod s dcérkou, tak to cestou vylial.

Zhruba prvé 4 mesiace som synčeka veľmi intenzívne nosila v šatke, čo nám veľmi výrazne uľahčilo komunikáciu a ja som veľmi ľahko rozpoznávala jednotlivé jeho potreby. Synček tak ani nemal dôvod, ani príležitosť na plač, pretože som vždy vystihla prvotné náznaky či už jeho záujmu o dojčenie, alebo potrebu vycikať sa, či vykakať. Tieto mesiace boli takmer beznehodové, synček bol na mne v šatke bez plienky, často polonahý, alebo len v tričku a gaťkách. "Látkovku" dostával len do autosedačky. Túto úspešnosť určite do veľkej miery ovplyvnil aj intenzívny telesný kontakt, pretože dieťatko je proste od prírody nastavené tak, aby mamičku, resp. človeka, ktorý ho nosí, neocikalo. A ja som naozaj vnímala jeho veľmi intenzívne signály, že chce vylučovať, keď bol na mne. A nielen ja. Takisto aj manžel, keď ho nosil, vedel presne vystihnúť, kedy potrebuje vylučovať a ak sa synček na chvíľu občas ocitol na rukách niekoho z rodiny, či nejakej ponoseniachtivej kamarátky, stále dával najavo, kedy potreboval vyprázdniť bruško. Zopárkrát sa stalo, že ak ho pestoval niekto iný, kto jeho signály až tak nepoznal, tak až po niekoľkominútovom nervóznom mrvení sa a vrčaní si synček cvrkol.

Vôbec som ho nemusela špeciálne sledovať, pretože on veľmi jasne dal vždy najavo, keď potreboval. Akurát vždy po zobudení som ho akosi automaticky dávala vycikať, pretože po prebudení detičky takmer vždy cikajú. Takisto veľa bábätiek chce vylučovať počas dojčenia, za čo môže gastrokolický reflex – jednoducho povedané – keď bábätko začne zhora napĺňať bruško mliečkom, zdola si musí urobiť miesto ;-) My sme počas dojčenia kakali málokedy, nejak sme sa tak načasovali, že sme to vyriešili vždy pred aj po dojčení (alebo len pred, ak po dojčení zaspinkal). Ak sa aj stalo, že synček potreboval kakať aj počas dojčenia, tak sa väčšinou od prsníka odtiahol, ja som ho podržala v klbôčku nad kýblikom alebo umývadlom a keď sa vykakal, tak som ho znovu priložila k prsku. Alebo výnimočne sa stalo, že sa chcel zároveň dojčiť, aj vykakať, vtedy som mu len stiahla gate, medzi stehná som si chytila kýblik, nad ktorý som mu posunula zadoček, povedala „kaki kaki“ a on sa spokojne vykakal počas dojčenia.

Tie prvé mesiace, počas ktorých bol naozaj takmer celý deň v tesnom kontakte so mnou (cez deň v šatke, v noci v posteli tesne vedľa mňa, alebo ako úplné bábo na mojej, či ockovej hrudi), boli naozaj takmer stopercentné. Aj v autosedačke často vydržal suchý, iba ak som mu nemala kde zastaviť a dať ho vycikať, tak sa po niekoľkominútovom hlásení vyčúral do plienky, čo potom samozrejme vyústilo do nervózneho ohlasovania, že je v nepohodlí.

Všimli sme si, že keď bol buď v autosedačke, alebo na niečích rukách, tak potrebu cikať dával najavo kopaním nohami, ktoré každou minútou naberalo na intenzite. Toto sa nám podarilo aj natočiť na video a bolo to veľmi ľahko identifikovateľné aj pre ľudí, s ktorými synček vôbec nebol v častom kontakte. Pamätám si, ako na jednom výlete na kúpalisku, keď mal asi 4 mesiace, ho mala na rukách kamarátka, ktorá za mnou prišla s tým, že asi potrebuje cikať, lebo kope nohami tak, ako na tom videu. Tak som ho dala vycikať a naozaj sa vycikal :-)

Pre mňa šokujúci zvrat nastal cca. okolo 4,5-5. mesiaca, keď začal môj chrobáčik loziť a tráviť stále viac času lozením na zemi. Akonáhle sme ho položili, skoro úplne prestal hlásiť a úplne pokojne sa na bruchu pocikal. Najskôr som sa domnievala, že ho môže studiť podlaha, ale zistila som, že to nebolo tým, pretože sa počúral na akejkoľvek podložke. Možno ho to na brušku viac tlačilo, alebo ho viac zaujímal nový svet, ktorý sa mu tam dole otváral a do veľkej miery za to mohol aj fakt, že nebol na žiadnom tele. Kým pod sebou cítil telo (väčšinou moje, alebo manželovo v šatke), tak veľmi intenzívne hlásil, hlásil, až kým sme ho nedali nad umývadlo. Takto na zemi, ako keby mu bolo zrazu jedno, že ociká zem, veď to nie je maminka, ani ocko. Okolo 5,5 mesiaca začal synáčik vymýšľať takúto zábavku: Zahlásil nám cikanie, zobrali sme ho tak, ako vždy dovtedy, no on sa začal vzpierať, prehýbať sa do luku, proste odmietal to, čo dovtedy fungovalo bezproblémovo. Akonáhle sme ho položili na zem, rýchlo prištvornožkoval k niečomu, kde sa vedel postaviť, pozrel sa medzi nohy a začal čúrať. Mal z toho zjavnú pasiu. Tak sme nejaký čas utierali mláčky a prezliekali gate. Bolo to akurát v lete, takže často sa to stalo aj vonku na dvore, kde bol nahatý. Stále však v šatke a v noci stopercentná úspešnosť. Boli dni, kedy som mu dala látkovku, keď bol na zemi a boli sme niekde mimo domu. Po pár týždňoch s tým vzpieraním sa prestal. Niekedy sa nechcel vyčúrať len manželovi a keď som ho dala ja, tak v pohode. Ale aj mne sa občas stalo, že sa vyčúral, len ak som ho "nacucla" na prsko. Pripadalo mi to, ako keby ho tak veľmi zaujímal svet, ktorý spoznával, že ho nechcel ani na chvíľočku opustiť, aby sa vycikal. Tak som ho počas hier dávala čúrať tak, že som doniesla kýblik a dala som mu do ruky nejakú hračku.

Niekedy po polroku, keď sa synček začal zoznamovať s príkrmami, prestal na zemi hlásiť aj kakanie. Možno ho zaskočila nová konzistencia stolice, prelínalo sa to aj s prerezaním prvých zúbkov. Takže som ho dávala kakať na základe mojej intuície a časovania, čo vyplývalo napríklad z toho, kedy papkal. Ak som však nebola pri ňom, ak bol napríklad v detskej izbe so sestričkou a ja som varila vedľa v kuchyni a nedala som ho preventívne vykakať, stalo sa, že sa kľudne pokakal do gatí. Nechápala som to, pretože počas nosenia stále všetko hlásil. Keď však bol na zemi, akoby mu to bolo všetko zrazu jedno. Ale nie vždy. Raz áno, raz nie. Nebola v tom žiadna logika ani pravidelnosť.

A tak sa nám začali striedať obdobia, kedy bol úplne úspešne bez plienky stále, s obdobiami, kedy som mu na zem dávala látkovku, lebo sa mi nechcelo vymieňať mu 3-4krát gate. Čo však zostalo dlho na rovnakej úrovni bolo to, že na jeho signalizovanie som sa mohla spoľahnúť, len kým bol na rukách (resp. v šatke), ináč väčšina iniciatívy vychádzala odo mňa. Noci boli stále rovnako suché cca. do 8-9 mesiacov, kedy začal v noci čúrať častejšie, niekedy aj 4-5krát. Ak sa mi hrozne moc nechcelo vstať, podarilo sa mi ho znovu uspať dojčením, bez toho, aby som sa musela posadiť a dať ho vyčúrať. Toto dlhé mesiace predtým nebolo možné, nakoľko prsník odmietal, kým som ho nedala vycikať. Priznám sa, že niekedy som bola tak unavená, že som bola vďačná, že som sa nemusela posadiť a dať ho cikať, že som sa proste len otočila k nemu a prskom sa "ucuckal" znova na spánok. Tak som mu začala dávať na noc látkovku, aby som nemusela vždy vstať. Niekedy som s tým vôbec nemala problém, ale občas, raz za nejaký čas sa mi proste zažiadalo prespať noc bez posadenia sa ;-) Ale ak som ho aj nechala počúrať sa do plienky, spal oveľa nepokojnejšie, mrvil sa, bol nervóznejší, tak som nakoniec väčšinou aj tak vstala a vymenila mu plienku. Vtedy som si všimla, že ešte vždy „docikal“ aj zvyšok, akoby pustil len to najnutnejšie množstvo s nádejou, že ho snáď mamka dá docikať.

Tesne pred synčekovými prvými narodeninami som sa vzhľadom na jeho neskutočnú hemživosť a moje veľké problémy zapnúť mu látkovku rozhodla, že sa na plienky vykašlem úplne, pretože mi bolo pohodlnejšie stiahnuť mu slipky alebo pančušky a raz-dva mu ich ľahko vytiahnuť späť, než bojovať s ním v polohe na chrbte, aby som mu zapla plienku. Koniec koncov, tým, že som používala látkové plienky, bolo mi jedno, či hodím do práčky ocikanú plienku alebo ocikané pančuchy ;-) Dokonca ak si aj kakol, ľahšie sa tá stolica dávala dole z oblečenia, než z plienky.

Ďalšia vec je, že keď bol bez plienky, bolo aj mne oveľa lepšie dávať ho cikať zhruba každú polhodinku, kým odopínať a znovu zapínať plienku tak často sa mi naozaj nechcelo, najmä kvôli večným naháňačkám. Tým, že som už synčeka nemiatla večnou zmenou na zadočku – kde raz cítil „voľné“ slipky, inokedy „nabalenú“ plienočku, aj on si uvedomil, že stály stav je ten „voľný“ a neplietlo ho to tak, ako občas predtým, kedy mal v slipkoch pocit, že môže hocikedy čúrať. Takto naše nehody takmer vymizli. Stále som však iniciatívu vo držala svojich rukách, synček hlásil len minimálne. Ale aj to sa úplným vyradením plienok zmenilo – synáčik začal hlásiť potrebu vylučovať tak, že sa chytal medzi nôžkami a cupital hore dole.

Dnes má synček necelých 16 mesiacov, plienočky už od jeho roka nepoužívame vôbec, výnimočne ak ideme na dlhšiu cestu autom, dám mu tréningové látkové nohavičky, alebo podložku pod zadoček, keby som mu nemohla zastaviť vtedy, keď potrebuje cikať.

Na záver možno niekomu napadne otázka, aký zmysel má praktizovať tzv. „bezplienkovú komunikačnú metódu“, keď nie vždy to znamená „bez plienkovú“ úplne doslova. Na toto mám jednoznačnú odpoveď. Keď už raz človek zistí, že dieťatko si potrebu vylučovať uvedomuje rovnako, ako aj iné potreby, jednoducho ju nemôže ignorovať. Vedeli by ste si predstaviť ignorovať napr. hlad dieťatka? Alebo jeho potrebu spánku? Tak isto nemôžete ignorovať ani dieťa, ktoré vám jasne hlási, že potrebuje cikať. V prípade, že mu prípadné pocikanie nevadí, (ako napr. počas obdobia, kedy to môjmu synčekovi pri hre na zemi nevadilo), tak jednoducho vymeníte oblečenie. Nejde o nejakú súťaž, alebo dosiahnutie statusu, že od narodenia bábätka nepoužijete jedinú plienku. Ide o naplnenie potrieb našich ratolestí a napĺňanie aj tejto potreby veľmi výrazne prispieva k celkovej spokojnosti dieťatka. Najmä v bábätkovskom veku, kým ešte funguje aj vylučovací reflex (cca do 3.- 4. mesiaca), bábätká často rôzne signalizujú potrebu vylučovať a rodičia sa nazdávajú, že dieťatko trpí kolikami či bolesťami bruška. Moje deti nikdy žiadnou „kolikou“ netrpeli, boli veľmi spokojné a ja verím, že napĺnanie aj tejto potreby (tak, ako aj všetkých ostatných ako potreby dojčenia, nosenia, kontaktu...) sa vo veľkej miere pričinili o výsledok, že takmer vôbec neplakali. Veď nemali prečo. Plačom nám detičky predsa len dávajú najavo, že niečo potrebujú, ale pokiaľ máte dieťatko v šatke vo svojom náručí, veľmi ľahko identifikujete už prvotné náznaky poukazujúce na určitú potrebu, oveľa skôr, než dieťatko začne plakať. A cieľom každého rodiča je určite čo najspokojnejšie dieťatko :-) Takže milí rodičia, nebojte sa otvoriť sa aj novým rozmerom komunikácie s vaším pokladom, určite sa to vyplatí obom stranám, vám, aj dieťatku :-)

S prianím krásnych chvíľ spokojnosti s vašimi detičkami vás pozdravuje

Veronika Mihalská