Moja mama ma dojčila deväť mesiacov. Bolo to v dobe, kedy dojčenie nebolo príliš podporované a vzhľadom na to, že od mojich šiestich mesiacov chodila do práce, to bol skutočne veľký výkon. Mamine som za tých deväť mesiacov veľmi vďačná. Deväť mesiacov dojčenia bola v mojich hmlistých predstavách o dojčení prvá časová méta, ktorú som chcela dosiahnuť. Keď som otehotnela a začala som sa o pôrod a dojčenie zaujímať viac, stanovila som si novú métu: dva roky. O prirodzenom odstavení sa dieťatka som toho veľa nepočula a ani som nad tým neuvažovala. Keď sa syn narodil, bola som prekvapená, koľko času strávim dojčením. Keďže bol syn nepokojné bábätko a extrémny ciciak, počas prvých týždňov som pri dojčení mohla čítať hrubé knihy.J Nebolo výnimkou, keď na prsníku zaspal a inak by sa ani nevyspal, keby som sa snažila vytiahnuť mu prsník von z pusky. Zmena nastala až okolo pol roka, keď začal jesť tuhú stravu. Jedlo mu veľmi chutilo, avšak mliečka pil stále veľa. Nebol ale už taký závislák. Obaja sme si dojčenie užívali. Prvý problém nastal okolo siedmeho mesiaca, kedy sa syn začal veľmi často budiť v noci a vyžadoval dojčenie aj každých pätnásť minút. Cítila som sa vyčerpaná, nevyspatá. Rovnako bol vyčerpaný môj muž, ktorý musel chodiť do práce a nemohol si pospať cez deň. Preto sme sa približne po dvoch mesiacoch nočného trápenia rozhodli, že synčeka v noci od dojčenia odstavím. Predtým sme sa pokúšali nočné dojčenie iba zredukovať, zo zúfalstva ponúknuť synovi cumlík, no nič na neho nezaberalo, nočný spánok si predstavoval jednoducho s prsníkom v puse, a keď to bolo inak, bol rev.

K nočnému odstaveniu sme sa odhodlali počas vianočných sviatkov, keďže sme tušili, že to bude dlhý boj. Syn spal s nami v posteli, a tak som sa mu celú dobu prihovárala a túlila si ho k sebe, keď sa dožadoval prsníka. Plakal vytrvalo a srdcervúco, no s mužom sme boli tak na pokraji so silami, že som sa nenechala zlomiť. Prvý týždeň takto preplakal celú noc. Ďalší týždeň už „iba“ hodinu približne tri krát za noc a tretí týždeň ešte trošku pomrnkal v čase prebudenia sa. Trvalo takmer mesiac, kým prespal nakoniec celú noc bez plačkania a odvtedy spí celú noc. Odstavenie od nočného dojčenia bolo pre mňa krajným riešením, no neľutujem ho, nakoľko sa výrazne zlepšila aj kvalita nášho denného života.J Syn sa tiež zmenil, bol cez deň spokojnejší, uvoľnenejší, menej plačkal. Čítala a počula som dosť o dôležitosti nočného dojčenia, v našom prípade však nebolo možné v ňom pokračovať.

Keď mal synček niečo vyše roka, otehotnela som. S dojčením som neplánovala prestať. Videla som na synovi, že dojčenie ešte veľmi potrebuje, že pre neho predstavuje akúsi istotu. Zároveň predstavovalo istotu pre mňa, že syn sa upokojí, keď nastane náročná situácia, že bude mať dostatok dôležitých živín a tekutín, že mu poskytne silu a ochranu pred možnými ochoreniami. V neposlednom rade som s dojčením jednoducho prestať nechcela. Dojčila som rada a nijako ma to nezaťažovalo. Počas tehotenstva som nebadala zvýšenú činnosť maternice následkom dojčenia, až v neskoršom štádiu tehotenstva bolo dojčenie niekedy bolestivé (prsia som mala citlivé), ale to bol už syn dostatočne veľký nato, aby som mu mohla povedať, že teraz ma dojčenie bolí, a že pokračovať budeme nabudúce. Syn to akceptoval. Pred blížiacim sa termínom pôrodu mi mliečko ubúdalo, ku koncu tehotenstva som už pochybovala o tom, že ešte nejaké mám. Ale syn sa prisával aj napriek tomu. Keď sa mi prsia naliali mliečkom po narodení dcérky a prvý krát som deti tandemovo nadojčila, synovi sa rozžiarili očká. Vyzeral veľmi šťastný a spokojný, že mliečko zase tečie plným prúdom.

Každé staršie dieťa sa vyrovnáva s príchodom nového súrodenca po svojom. Keďže sa syn ešte dojčil, tak si začal dojčenie vyžadovať častejšie. Bolo to pre neho možno akési potvrdenie toho, že ho mám rovnako rada ako malé bábätko, ktoré sa mi narodilo, a že jeho pozícia je neotrasiteľná. Toto bolo pre mňa veľmi náročné obdobie a uvedomila som si, že ak chcem syna dojčiť aj ďalej (mal niečo cez dva roky), tak budem musieť stanoviť určité hranice. Bolo mi ľúto odopierať mu dojčenie, no zároveň to bolo natoľko vyčerpávajúce, že som mu nemohla vyhovieť. Porozprávala som mu o tom, ako jeho sestrička nemá zúbky a nevie spapať nič iné okrem mliečka. Vymenovala som mu všetky jeho jedlá, ktoré má rád (syn je veľký jedák, jeho prvé slová boli „mňam mňam“ :-)) a ktoré môže už papať a sestrička nemôže. Nakoniec som mu povedala, že aj on, keď ešte nemal zúbky a nevedel papať, tak pil toľko veľa mliečka ako sestrička. Uistila som ho, že mliečko môže piť naďalej, ale že si ho dá vždy pred spinkaním a po zobudení, čo vychádzalo štyri krát za deň. Na moje prekvapenie to akceptoval bez veľkých rečí a smútku, pár krát sa pokúsil vyžiadať si mliečko mimo tohto „rozvrhu“, ale potom nabehol na systém „mliečko pred spinkaním“.

Dnes má syn tri a pol roka, dcérka jeden a pol roka a stále ich oboch dojčím. Dcérku aj v noci, nakoľko sa od narodenia budí na dojčenie raz za noc, čo ma nijako nevyčerpáva. V poslednej dobe už aj ona prespí čoraz viac nocí a na dojčenie sa nebudí. Syn sa v tomto veku prisáva už horšie, treba ho sem-tam upomenúť. Ani mliečko si nepýta tak často, niekedy mu stačí pritúliť sa a ruku mi položiť na prsia. Počas jeden a pol roka, čo dojčím tandemovo dve deti, som zažila veľa pekných okamihov. Najviac pred spaním, kedy sa deti (každé na svojom prsníku :-)) chytajú za ruky, prípadne sa doťahujú a vymýšľajú kadejaké srandy. Dojčeniu vďačím za zvládnutie niekoľkých ťažkých chvíľ. Napríklad, keď bol syn v troch rokoch prvý krát chorý a odmietal tuhú stravu aj tekutiny, ale veľa sa dojčil, bola som si istá, že má dostatok tekutín aj živín. Keď mal prednedávnom boreliózu a prvý krát bral antibiotiká, bola som pokojná, že má neustály prísun prospešných črevných baktérií. Niekedy mliečko predstavovalo jednoduchý spôsob ako ho utíšiť, keď sa bolestivo poranil, uspať ho v cudzom prostredí tiež nebol taký problém a podobne. Čo si však cením najviac, sú chvíle, kedy sme si vďaka dojčeniu užívali vzájomnú blízkosť.

Každé dieťa raz musí vyrásť, každé sa prestane pridŕžať „maminej sukne“, každé sa raz samo oblečie, nakŕmi... Každé sa raz prestane dojčiť a spraví tak významný krok k vlastnej samostatnosti. To som pochopila až počas dojčenia mojich dvoch detí, že dojčenie nie je iba výživa v podobe materského mlieka. Dojčenie je zároveň dotyk, istota, blízky vzťah medzi matkou a dieťaťom, ktorý môže predstavovať v rannom veku pre dieťa dobré zázemie. Ako všetko, tak aj dojčenie nemusí byť vždy pre každého bezproblémové a ideálne. Potreby dieťatka spojené s dojčením môžu byť niekedy natoľko náročné, že môžu ženu vyčerpávať, prípadne v nej môže začať rásť nechuť voči dojčeniu, a to nie je dobré ani pre samotné dieťa. Niekedy je preto na žene, aby nastavila pravidlá pre dojčenie tak, aby vyhovovali aj jej. Verím totiž, že všetky príjemné pocity pri dojčení prúdia od matky k dieťatku rovnako ako aj tie negatívne.