Počas prvého tehotenstva mi môj gynekológ rozprával, ako niektoré mamičky hazardujú a rodia doma. Veď to je také riziko, treba byť v pôrodnici, tam predsa vedia, čo a ako, odrodili veľa detí, tak hádam odrodia aj mňa. Lenže ono to bola dosť zlá skúsenosť. Samý zelený plášť, intimita žiadna, veď tam je to ako na bežiacom páse, my sme tam jedna z mnohých, i keď pre mňa to bola výnimočná skúsenosť. Keďže som sa zľakla hneď, ako som tam prišla, kontrakcie prestali, vyšetrovali ma hádam všetci. Keďže to podľa nich nepostupovalo, ako malo, tak mi rozťahovali krčok maternice, pustili plodovú vodu. Nik sa ma na nič nepýtal, ledva mi odpovedali, keď som sa pýtala ja, čo mi robia. Akoby to telo zrazu nepatrilo mne. Na pôrodnej sále som bola 7 hodín v strašných bolestiach, bolo to hrozné. Mala som pocit, že puknem, zomriem a nik mi nepomohol. Jarka sa narodila nakoniec spontánne, s nástrihom, týždeň som nemohla sedieť. A hlavne, hneď ju zobrali a priniesli na 10 sekúnd v plienke a potom až na druhý deň ráno. Bola som taká vyčerpaná, že mi ani nenapadlo, že si ju mám pýtať, aby sme boli stále spolu.

Môj synček sa narodil v malom vidieckom mestečku Chaumont v miestnej štátnej nemocnici. Jeho príchod na svet bol pre mňa silným pozitívnym a jedinečným zážitkom. Narodil sa v pokoji a radostnej atmosfére. Pôrod môjho synčeka prirodzeným spôsobom je pre mňa devízou do ďalšieho života. Cítim sa ako silná a hrdá žena.

Večer o 22:30 ma začalo pobolievať brucho, ako pri menštruácii. Bolo to deň po vypočítanom termíne pôrodu. Bolesti boli slabé a málo časté. Šla som do vane, poležať si, či viac menej posedieť pri mojom objeme a veľkosti. :-)Potom sme šli spať. Nedalo sa mi, bolesti silneli, neviem, aké boli časté, manželovi som povedala, nech si pospí. Veľmi často som chodila na WC a niekedy vtedy mi odišla aj hlienová zátka s minimálnym množstvom krvi. Manžel spal, bolesti sa stupňovali a keď som už nevládala, zobudila som ho, asi o pol piatej. Začal pozerať na hodinky, kontrakcie boli pravidelné každé 4 minúty. Kázal mi sadnúť si na fit loptu, čo bol vynikajúci nápad, keď prišla bolesť, začala som hlboko dýchať, zavrela som oči a skákala som na lopte a tak boli bolesti super zvládnuteľné.

Tesne po mojej tridsiatke som mala pocit, že som tehotná, test však ukázal iný výsledok. Hnevala som sa na celý svet a nerozumela som tomu – veď som si bola istá! Toto malo byť moje prvé tehotenstvo, nevedela som teda, aký pocit mám mať, ale myslela som si, že to je presne ono. Keď sa mi podarilo nejako spracovať informáciu, že som sa mýlila, príznaky boli už také zjavné, že som si na manželov podnet urobila ešte jeden test. A tak som sa v deviatom týždni tehotenstva predsa len dozvedela, že môj pocit neklamal.

Otehotnela som neplánovane. Mala som 21 rokov, študovala som, partner je ešte mladší a v tom čase tiež študoval - v zahraničí. Začiatky boli veľmi ťažké. Najmä prvé mesiace tehotenstva boli časom riešenia viacerých problémov, práce na sebe samej, na vzťahu s partnerom. Tehotenstvo mi dávalo úžasnú silu a vnútorný pokoj.

V deň, keď si sa narodila, skončila jeseň. Od rána bolo všetko v pohybe - vial silný vietor, ktorý priniesol definitívne zimu a ja som cítila trochu také mravenčenie z toho, ako to všetko druhýkrát zvládnem.

Celkom prvé náznaky toho, že sa už Alex chystá z bruška von, som pocítila v sobotu v noci počas dojčenia prvorodenej dcérky Esterky, ale trvalo to len necelých 10 min. Odvtedy som sem-tam mala  zvláštne pocity akoby sa už bábätko pomaly pripravovalo. Ale pravé orechové prišlo až v noci z utorka na stredu, keď všetko začínalo naberať na intenzite.