O tomto období som snívala dlho napriek tomu, že sme dieťatko neplánovali. Mala som už dávno preštudovaných mnoho vecí ohľadom tehotenstva, pôrodu a výchovy. Veľmi ma zaujímali prirodzené pôrody, bezplienkovanie, nosenie detí v šatke, kontaktné intuitívne rodičovstvo... Cítila som, že mi je najbližší pôrod doma: príchod dieťatka na svet v pokoji a láske, v mojej réžii, v mne známom prostredí, v prítomnosti rodiny. Počas tehotenstva som študovala všetko, čo sa mi dostalo do ruky, čo bolo dostupné v našich a českých kníhkupectvách, čerpala som aj zo zahraničných zdrojov. Hľadala som si tiež informácie na internete, spojila sa so ženami, ktoré už rodili, aby sa podelili o svoje skúsenosti. Pred tým, ako som bola tehotná, som mala možnosť stretnúť francúzsku pôrodnú asistentku, ktorá chodí aj k domácim pôrodom. Aj vďaka nej som pochopila, že deti sa dajú rodiť inak, ako je to u nás zaužívané. Čím viac informácii som mala, tým som mala aj jasnejšiu predstavu o tom, ako by som chcela priviesť naše dieťatko na svet. Poslednou bodkou bola návšteva jednej slovenskej pôrodnice. Žiadala som iba o prirodzený pôrod bez medikácie, slobodnú voľbu v pohybe a vo vybraní polohy pri tlačení, preferovala som prirodzené natrhnutie pred nástrihom. Želala som si mať dieťatko priložené koža na kožu hneď po pôrode, nechať dotepať pupočník, neumývať dieťa. Samozrejme všetko toto iba v prípade, ak by pôrod prebiehal bez komplikácii a obaja by sme boli v poriadku. Odbili ma s tým, že mi pán primár nepodpíše pôrodný plán, pokiaľ odmietam lieky v tretej dobe pôrodnej (podávali ich tam rutinne). S mnohými ďalšími vecami mali tiež problém. Odišla som veľmi sklamaná, so slzami v očiach. Nerozumela som, prečo takmer všetky slovenské pôrodnice prevádzajú (rutinne) viaceré úkony, ktoré WHO už dávno neodporúča a nerešpektujú ani mnohé ďalšie odporúčania WHO ohľadne starostlivosti o ženu a dieťa počas pôrodu a po pôrode. Hnevalo ma, že nerešpektujú ani právo žien na slobodnú voľbu. Po zvážení všetkých informácií a možností som sa rozhodla rodiť doma. Vychádzalo mi to ako najbezpečnejšie (v zahraničných štúdiách o asistovaných domácich pôrodoch vychádza asistovaný pôrod doma ako rovnako bezpečný ako pôrod v nemocnici a s menej prevedenými rutinnými zásahmi) a najľudskejšie riešenie. V 34. týždni som sa zúčastnila predpôrodného kurzu u skvelej skúsenej pôrodnej asistentky Zuzany Štromerovej v Prahe. Po kurze mi prehmatala bruško a pozrela polohu bábätka, bolo otočené správne. Potom chytila moje ruky a zaborila mi ich do podbruška tak, že som držala hlavičku dieťatka. Bolo to úžasné, cítiť ho takto inak.

Celé tehotenstvo prebiehalo bez problémov, čo bola moja hlavná podmienka pre domáci pôrod. Na pôrod som pripravovala nielen telo (aktívny spôsob života, zdravá strava, maliníkový čaj, odvar z ľanových semiačok, masáž hrádze...), ale aj dušu a myseľ. Pracovala som na svojich psychických blokoch a strachoch, snažila sa odhaliť skryté veci, ktoré by mohli vyplávať na povrch pri pôrode a skomplikovať ho. Vizualizovala som si pôrod. Dieťatku som spievala, často som sa dotýkala bruška. Ďalší, nemenej dôležitý bod, bolo nájdenie pôrodnej asistentky. Problém nastal, keď som zistila, že slovenské pôrodné asistentky k domácim pôrodom nemôžu chodiť. Ženy si väčšinou volajú asistentky zo zahraničia. Nakoniec som našla úžasnú ženu – babicu s bohatými skúsenosťami, ktorá nás sprevádzala pôrodom. Prišla k nám domov, keď sme obe mali pocit, že pôrod čoskoro začne. Pre každý prípad som mala pripravenú tašku a zabezpečený odvoz do pôrodnice, kam by sme bez váhania vyrazili pri prvých signáloch možných komplikácií. Tieto posledné dni pred pôrodom boli pre mňa ťažké. Mala som pocit, že všetci okolo čakajú, kedy začnem rodiť. A telo stále nič a nič... Nerozumela som tomu, snažila som sa zistiť, v čom je problém (nebol nikde, akurát som začínala 40.týždeň, takže som mala ešte čas). Jeden večer som si sadla na zem, zavrela oči a skúsila sa ponoriť hlboko do seba k dieťatku. Bola som s ním v brušku. Prihovárala som sa mu. Objala som ho a spolu sme prešli pôrodnými cestami. Bolo to úžasné, nikdy pred tým sa mi nepodarilo byť tak blízko k bábätku. Tejto noci sa narodil Sebastián.

Zobudila som sa o štvrtej ráno na to, že ma veľmi bolelo brucho, kríže. Niečo ako silné bolesti pri menštruácii. Šla som na záchod, kde sa celé telo vyprázdnilo. Tu som strávila takmer trištvrte hodinu a začali mi kontrakcie – každých 5 minút. Bola som prekvapená, aké boli intenzívne a silné. Zobudila som partnera a babicu. Išli sme si uvariť čaj. Zrazu nastal skok, kontrakcie boli ešte silnejšie a každé dve minúty. Všetko to šlo tak strašne rýchlo, že som nemala čas pracovať s bolesťou a svojím telom, ako som si to predstavovala pred pôrodom. Bol pri mne môj partner a babica. Mamina so sestrou čakali v inej izbe a pripravovali potrebné veci k pôrodu. Babica mi masírovala chrbát a zázračne sa ma dotýkala, mala som pocit ako keby pomáhala usmerniť bolesť na tie správne miesta. Pomaly som prestávala vnímať okolie a ponárala sa hlbšie do seba, do pôrodného procesu. Mala som zavreté oči, keď som mala potrebu, kričala som „ááách“ („A“ pomáha pri otváraní pôrodných ciest) a vzdychala som. Zrazu prišla veľmi silná vlna, stiahlo sa mi celé telo a nedalo sa mi netlačiť, telo bolo silnejšie ako ja. Povedala som to babici. Prešli sme do mojej izby, kde ma skontrolovala. Bola som už úplne otvorená. Nechcelo sa mi veriť, že to tak rýchlo prešlo, že už za chvíľku budem držať svoje dieťatko v náručí. Bolo mi z toho veselo. Vyzliekla som sa a začala som tlačiť. Zrazu som počula a cítila, ako mi praskla plodová voda. Bábätko sa pomaly posúvalo. Menila som polohy podľa toho, ako som to cítila. Tlačila som raz v podrepe podopretá partnerom, potom na štyroch alebo som čupela. V izbe bola tma, mali sme zapálené len sviečky. Pomaly začínalo svitať. Pamätám si pohľad na oblohu medzi kontrakciami – bola nádherná, fialová. Babica mi masírovala a pridržiavala hrádzu. Cítila som hlavičku bábätka a nechala som partnera, nech si ju skúsi chytiť aj on. Kontrakcie pomaly prestávali a začínala som mať pocit, že dieťatko ide nejako ťažko. Cítila som, ako sa tlačí smerom von a potom sa vráti trochu späť. Nemala som strach. Vedela som, že je všetko tak, ako má byť. Napadlo mi, že môžem dieťatku pomôcť. Vybavilo sa mi, ako som kdesi čítala o tom, že sa dá bábätko vytancovať. V polodrepe/polokľačaní som začala pohybovať bokmi z boka na bok - krútila som bokmi, ako keby som chcela čosi uvoľniť. Potom na pár ďalších zatlačení vyšla hlavička, telíčko. Babica mi podala naše dieťatko. Odsala mu zvyšky plodovej vody z nošteka. Veľmi plakal. Držala som ho v náručí a obzerala si ho, malého človiečika, a tiež pupočnú šnúru, ktorou sme boli ešte spojení. Bolo to neuveriteľné. Bol veľký a silný. Náš Sebastián. Čas narodenia: 7:17. Pôrod trval menej ako tri a pol hodiny.

Mamina a sestra sa pridali k nám hneď ako počuli Sebastiána plakať. Zabalili sme sa do diek a ostali sme ležať. Sebastiána som mala stále v náručí, priložila som ho k prsníku a po chvíľke sa prisal. Na placentu sme nečakali dlho. Bola obrovská. Babica nám ju ukázala a opísala jej časti. Všetko prebehlo v poriadku, mala som len povrchové natrhnutie na vonkajšej časti rodidiel, ktoré sa nešije. Zahojilo sa bez problémov a následkov samé v priebehu šestonedelia. Hrádzu som natrhnutú nemala (a to Sebastián vážil 4,3 kg, ako sme neskôr zistili), iba som sa po pôrode cítila veľmi slabá. Z toho som bola trochu sklamaná a trvalo mi rok, kým som pochopila, že aj to je súčasťou pôrodu. Niektoré ženy majú hneď po prirodzenom pôrode energiu a fungujúce telo, iné potrebujú čas na zregenerovanie. Mojou veľkou túžbou bolo nechať Sebastiána spojeného s placentou 24 hodín podľa tradície ruských pôrodných babíc. Za tento čas prejde mesiac všetkými znameniami zverokruhu a dieťatko získa silu všetkých znamení. No keďže som bola slabá, pre ľahšiu manipuláciu s bábätkom sme Sebastiána od placenty oddelili po 12 hodinách – šnúru prestrihol partner a nechali sme ju vysušiť. Dodnes ju mám odloženú. Placentu sme zakopali do kvetináča a na jar sme nad ňu zasadili stromček ginko. Keď trochu podrastie, presadíme ho niekam do prírody. Po pôrode som bola celý čas so Sebastiánom. Nemerali sme ho, nevážili. Len sme skontrolovali, či je všetko v poriadku. Prvé chvíle a dni sme boli celá rodina spolu. Na tretí deň prišla Sebastiána pozrieť pani pediatrička, s ktorou sme boli už vopred dohodnutí. Po pôrode nastal ale problém – v mojom vnútri: dieťatko bolo krásne, mala som ho rada, no necítila som k nemu takú intenzívnu lásku, ako opisujú niektoré ženy. Bola som z toho veľmi zmätená, nerozumela som, ako je to možné, keďže som rodila prirodzene bez zásahov (vedela som, že niektoré zásahy do prirodzeného pôrodu toto môžu spôsobiť). Až teraz po dvoch rokov som na základe mnohých rozhovorov s viacerými odborníkmi, ktorí sa venujú ženám v období pôrodu, úplne prijala fakt, že je to u mnohých žien, najmä prvorodičiek, aj po prirodzenom pôrode normálne – budovať si vzťah postupne. Trvalo niekoľko mesiacov, kým pocit „mám rada“ prerástol do nekonečnej lásky.

Keď si to všetko takto spätne už asi stý krát prehrávam v hlave a v srdci, cítim neskutočné šťastie a vďaku. Počas tohto obdobia som sa veľmi veľa naučila a mnohé som pochopila. Spoznala som samú seba, uvedomila som si svoju ženskosť a silu. Prijala som zodpovednosť za svoj život a za svoje rozhodnutia. Teraz vnímam pôrod ako zrodenie. Dieťaťa a ženy. Ich dokonalú spoluprácu. Pôrod bol moment, z ktorého čerpám silu dodnes. Želám všetkým ženám, aby mali možnosť priviesť deti na svet s láskou a podľa svojich predstáv. Aby bol každý pôrod nádherný a posilňujúci zážitok.