Získajte e-book o nástrihoch

streda, 30 január 2013 10:37

Ako som prišiel na svet

Autor:  Eva
Ohodnoťte článok
(6 hlasy/ov)

Ako poznamenal manžel, môj pôrod netrval 2 hodiny, ale celých 9 mesiacov. Odkedy som sa dozvedela, že som tehotná, začala moja príprava naň. Chcela som, aby to tentokrát bolo iné, prirodzené a bez zbytočných zásahov. Po prvom pôrode som sa krôčik po krôčiku dostávala k informáciám a celá zdesená som zisťovala, o čo všetko som prišla a o čo všetko som pripravila svoje dieťa. Keďže bezprostredne po pôrode neboli podporené moje materské a rodičovské kompetencie, veľmi som sa bála prvú noc ostať so svojou dcérou sama. Bála som sa, že nebudem schopná sa o ňu postarať. Bohužiaľ to bolo typické správanie sa matiek, ktoré prežili medikamentózny pôrod. Dúfam, že mi raz moja dcéra odpustí a hlavne dúfam, že raz odpustím aj sama sebe. Mala som pocit, že druhým pôrodom vyliečim ten prvý.

Od začiatku tehotenstva som jednu vec cítila naozaj veľmi, veľmi intenzívne - a to, že pôrod bude rýchly. Každý večer som si opakovala svoje afirmácie a to, že pôrod bude rýchly, bezbolestný a že to bude krásny zážitok pre mňa aj pre moje dieťa.

Už dva dni pred pôrodom som mala pocit, že by to každú chvíľu mohlo prísť. Zašli sme s manželom do čajovne, kde som si dala čaj yogi, ktorý by vraj mohol pomôcť rozbehnúť pôrod. Deň pred pôrodom sme teda opäť zašli do čajovne a večer ešte do kina. Nesedelo sa mi už veľmi pohodlne a bruško mi pravidelne tvrdlo. Noc bola pokojná, spalo sa mi vcelku dobre, aj keď tvrdnutie bruška som cítila stále. Ráno sme čakali, kedy dovezú dcéru, ktorá bola u babiny, manžel išiel ešte nakúpiť a plánoval navariť obed. Takže som doma ostala sama. Krátko pred ôsmou som začala cítiť slabšie menštruačné bolesti, ktoré sa však začali objavovať veľmi pravidelne, v dosť krátkych intervaloch a začali veľmi rýchlo silnieť. Stále som však nemala pocit, že by to už mohlo znamenať začiatok samotného pôrodu, pretože kontrakcie prišli tak náhle a intervaly sa začali veľmi rýchlo skracovať. Zavolala som dule, nech je pripravená, že asi pôrod pomaly začína. Postupne som si medzi kontrakciami dobaľovala tašku a stále som sa prechádzala po byte. Medzitým som si dala horúci kúpeľ vo viere, že sa mi určite uľaví. No vo vani kontrakcie začali naberať už dosť veľkú intenzitu, stále sa však dali krásne predýchať a predstavovala som si, ako ma posúvajú k bábätku. Tak som pomaly vyliezla z vane a zavolala manželovi, kedy asi príde.

Skúšala som aj krúženie panvou, to mi však spôsobovalo väčšiu bolesť. Stále som si však myslela, že to nie je také akútne aj napriek silným kontrakciám, ktoré ma prirodzene nútili kľaknúť si na všetky 4. Poloha na štyroch mi veľmi vyhovovala, telo si samo povedalo, čo je preň najprirodzenejšie. Kontrakcie už boli také silné, že mi už nepomáhalo ani predýchanie a jediné, čo mi trošku pomáhalo, bolo kričanie takého ááááááá, a preto som v tej chvíli bola neskutočne rada, že som sama doma a môžem byť úplne uvoľnená a poddať sa tomu.

Manžel prišiel z obchodu a keď ma uvidel, povedal, že by sme už mali vyraziť. Ja som si samozrejme ešte potrebovala umyť zuby a navrhla som, či predsa len nepočkáme na dcéru. To už na mňa škaredo pozrel, nech nešpekulujem a idem do auta. Medzitým som znovu zavolala dule, že o chvíľu vyrážame a stretneme sa v pôrodnici. Kontrakcie som už mala asi každých 30 sekúnd. Cestu si pamätám už len veľmi hmlisto, kľačala som vzadu v aute na štyroch. Nebola som už ani schopná zavolať doktorke, aby prišla, tak jej zavolal manžel. Tej akurát skončila služba a pred pol hodinou opustila nemocnicu a že jej máme zavolať, keď mi natočia monitor. Jediné, čo mi preblesklo hlavou, bolo, že mňa už na monitor s týmito kontrakciami nikto nedostane. Naše veľké šťastie bolo, že manžel nešiel obvyklou trasou, kde bola zápcha, lebo by som bola porodila v aute. Pomaly som začínala cítiť tlaky a to už som vedela, že ideme do finále. Povedala som manželovi, že ja už z auta sama nevystúpim a bude musieť niekto po mňa prísť. Dorazili sme do pôrodnice, manžel zaparkoval na mieste pre vozíčkarov a vybehol po pomoc. Lenže asi sa tam niekomu nezdalo, že by som naozaj mohla rodiť, tak sme dostali vozík a nezabudli mu pripomenúť, že najskôr musíme ísť na príjem. Prišiel, naložil ma a išli sme priamo do pôrodnice, žiadny príjem. Tam sme rozrážali dvere a napriek silným kontrakciám mi to prišlo neskutočne smiešne.

V pôrodnici o nás už vedeli, pretože im doktorka zavolala a pravdepodobne aj preto sa nás ujala milá mladá doktorka. Kontrakcie už boli také časté, že som nebola schopná sa medzi nimi ani vyzliecť a po nevhodnej poznámke pôrodnej asistentky, či ma majú vyšetriť cez nohavičky, manžel zo mňa strhol oblečenie. Po vyšetrení službukonajúca doktorka skonštatovala, že teda naozaj rodím, hlávka nalieha a drží už iba na plodových obaloch. Tak som len zahlásila, že si prosím nadštandardný box. Pôrodná asistentka začala vybaľovať kanylu, tak som len skríkla, že si nič také neprosím, ani preventívne a manžel jej to ešte raz dostatočne rázne zdôraznil. Potom sa ma opýtala, či sa budem vládať pritiahnuť za nohy. Odpovedala som, že nie a ona mi začala nohy vykladať do "strmeňov", tak som vykríkla, nech to nerobí, že chcem inú polohu. Manžel opäť zasiahol a zopakoval jej, nech mi tam tie nohy nedáva. Hlavou mi prebleslo, že sa dám na štyri, keď som tak celý čas predýchavala kontrakcie. Lenže už som na to nemala síl a ani sa mi to nežiadalo. Tak som sa chcela dať aspoň na bok, lenže tá poloha mi vôbec nevyhovovala. Ostala som nakoniec na chrbte a dokonca som si sama vyložila nohy aj do strmeňov, pretože mi to vyhovovalo. Myslím však, že by som mohla rodiť v akejkoľvek polohe a nikto by mi v tom v danej chvíli nebránil. Nepríjemné však bolo, že tá ich "úžasná" posteľ v nadštandardnom boxe sa nedala polohovať. Medzitým sa ma doktorka opýtala, aké sú moje požiadavky na pôrod. Pôrodný plán som ani nestihla vytiahnuť. Jediné, čo som opakovala, bolo, že chcem prirodzený pôrod, bez oxytocínu, žiadne lieky, nástrih, amniotómiu, epidurál. A potom už prišli neskutočné tlaky a ja som kričala, že musím tlačiť. Pri prvom zatlačení mi praskla voda, ktorá bola krásne teplá a rozliala sa doktorke priamo pod nohy. Na ďalšie zatlačenie už išla hlavička a ja som len kričala: „Už ide moje bábo, už ide moje bábo." Slovami ani nedokážem opísať ten pocit, ale bolo to nádherné. Manžel bol úžasný, ako mi vravel, „už vidím vlásky, má vlásky, už vidím hlavičku, už idú ramienka". Neskutočne mi to pomáhalo. Bolo nádherné, ako som všetko cítila a mohla to ovplyvňovať. Bohužiaľ pri dcére, kde som mala epidurálnu analgéziu, som okrem tlakov necítila vôbec nič a nakoniec mi dokonca skákali aj po bruchu. Akonáhle bol malý vonku, tak mi ho hneď položili na bruško a bolo to neskutočné, krásne. Vôbec neplakal, len pozeral tými krásnymi očkami. Začala som sa mu prihovárať a jemne ho hladkať, najskôr len jedným prstom, potom celou dlaňou. Ovládol ma pocit, že sme kompletná rodinka. Pôrod sa podaril bez nástrihu s jedným drobným stehom, ktorý bol skôr taký kozmetický. Bohužiaľ doktorka prestrihla pupočník skôr, ako stihol dotepať a hrozne sa mi za to ospravedlňovala. Ja som jej v tej rýchlosti nestihla povedať všetky svoje požiadavky a môj pôrodný plán ostal nedotknutý v taške. Potom som videla, že drží pupočník v ruke, tak som jej povedala, nech mi placentu neťahá, že chcem počkať, kým pôjde sama. Doktorka celá vystrašená zahlásila, že ona ho neťahá a obrátila sa na manžela a zopakovala mu to. Tak mi vraví, nech si malého skúsim priložiť, aby sme tomu trošku pomohli. Malý sa ani nestačil prisať a už išla placenta von. Poprosila som ju, nech mi ju ukáže. Po chvíľke zobrali malého odvážiť a skontrolovať. Manžel išiel s ním. Potom mi ho doniesli nahého naspäť, akurát mu dali čiapočku. Všetci odišli a ostali sme sami a podľa mňa na nás aj zabudli, pretože nás tam nechali aj viac ako dve hodiny. Pomaličky sa drobec snažil prisať, až sa mu to nakoniec na chvíľku podarilo. A odvtedy sme stále spolu. Asi 10 minút po pôrode mi volala dula, že dorazila. :-)

Od prvej kontrakcie po samotný pôrod ubehli 2 hodiny a od príchodu do pôrodnice bol malý asi za 15 minút na svete.

Chcela by som poďakovať synovi, že si nás vybral za svojich rodičov, svojmu manželovi za neskutočnú podporu, svojej dcére, ktorá sa s veľkou statočnosťou vyrovnáva s pozíciou prvorodenej a v neposlednom rade by som chcela poďakovať všetkým dievčatám, ženám, matkám zo Ženských kruhov, ktoré mi poskytli množstvo užitočných rád, boli mi veľkou inšpiráciou, podporou a dali mi vieru, vieru v seba, že to zvládnem. Som rada, že svoj pôrod môžem s vami zdieľať.

Eva

Prečítaný 1349 krát Naposledy upravený v sobota, 08 február 2014 09:41

1 komentár

Napíšte komentár

Vyplňte všetky polia označené hviezdičkou. HTML kód je povolený.
Komentáre sú moderované a objavia sa až po schválení.

Diskusia na Facebooku